Najemotívnejšie momenty svadby
Týmto by som sa s vami chcela podeliť o začiatok série článkov nášho svadobného dňa.
Začínam obradom, preto, že bol pre mňa z celého dňa ten najemotívnejší, najkrajší a najpodstatnejší.
Ved práve pred oltárom a Bohom, sme si povedali svoj sľub.
Vo chvíli, kedy sa naše rodiny a tí najbližší schádzali pred Katedrálou sv. Jána Krstiteľa v Trnave som ja s mojim tatinkom čakala v hoteli.
Moje družičky sa postarali o to, aby každý dostal svoje pierko a aby sa všetci usadili na miesta.
Je o 5 minút 15. hodín a mňa vedie tatinko pred kostol. Vo svadobných šatách ma zatiaľ videli len moje maminky a hlavná družička.
Prvý krásny moment bol pre mňa vidieť môjho tatinka. Nervózneho, dojatého a tak trochu ľútostivého. Veď predsa dáva svoju "mladšiu" malú dcérku mužovi...
Pomaly kráčame ku kostolu a ja čakám vonku. Všetci už čakajú v laviciach kostola.
Manžela si jeho mamina vedie o oltáru presne o 15 hodine pri prvom zvonení zvonov.
My s tatinkom čakáme na to druhé.
Srdce mi búcha snáď viac ako tie zvony a obaja máme slzy na kraji. Tatinkovi sa potia ruky a ja sa chvejem.
Pred kostol mi privedú Nelku a hneď ako začne hrať orgán, kráčam s Nelkou po boku môjho tatinka k oltáru. Len veľmi ťažko drzím slzy, keď vidím svojho muža stáť a čakať na svoje dievčatá. Bol to jeden z najemotívnejších zážitkov v mojom živote. Bol dojatý, pyšný a nádherný.
Tatinko ma pobozká na čelo, spraví krížik ako vždy pred spaním, keď som bola malá a odovdzá môjmu mužovi.
Jedna z mojich družičiek prečíta krásne litánie z Bibie, kňaz porozpráva poučnú, milú kázeň a my si prísaháme vernoť a lásku až kým nás smrť nerozdelí.
Ako to už občas býva s deťmi, Nelka pár krát predviedla jej hlasivky, najmä keď hral orgán, čo nás prinútilo mať ju chvíľkami pri sebe. A boli sme radi!
Ale každopádne bola tou najkrajšou malou nevestou!
Po tom, ako sme dvomi prstami prísahali na kríži, vymenili si obrúčky a spečatili to bozkom, nás vyhlásili za manžela a manželku.
Úžasný pán farár J.V. nás uličkou katedrály odprevadil a všetci zúčastnení vytvorili koridor a ja som vedela, že toto je jeden z najkrajších životných pocitov, ktoré sa neopakujú.
Kiežby tá chvíľa, trvala dlhšie. Ale ja viem, že si ju budem pamätať.
Začínam obradom, preto, že bol pre mňa z celého dňa ten najemotívnejší, najkrajší a najpodstatnejší.
Ved práve pred oltárom a Bohom, sme si povedali svoj sľub.
Vo chvíli, kedy sa naše rodiny a tí najbližší schádzali pred Katedrálou sv. Jána Krstiteľa v Trnave som ja s mojim tatinkom čakala v hoteli.
Moje družičky sa postarali o to, aby každý dostal svoje pierko a aby sa všetci usadili na miesta.
Je o 5 minút 15. hodín a mňa vedie tatinko pred kostol. Vo svadobných šatách ma zatiaľ videli len moje maminky a hlavná družička.
Prvý krásny moment bol pre mňa vidieť môjho tatinka. Nervózneho, dojatého a tak trochu ľútostivého. Veď predsa dáva svoju "mladšiu" malú dcérku mužovi...
Pomaly kráčame ku kostolu a ja čakám vonku. Všetci už čakajú v laviciach kostola.
Manžela si jeho mamina vedie o oltáru presne o 15 hodine pri prvom zvonení zvonov.
My s tatinkom čakáme na to druhé.
Srdce mi búcha snáď viac ako tie zvony a obaja máme slzy na kraji. Tatinkovi sa potia ruky a ja sa chvejem.
Pred kostol mi privedú Nelku a hneď ako začne hrať orgán, kráčam s Nelkou po boku môjho tatinka k oltáru. Len veľmi ťažko drzím slzy, keď vidím svojho muža stáť a čakať na svoje dievčatá. Bol to jeden z najemotívnejších zážitkov v mojom živote. Bol dojatý, pyšný a nádherný.
Tatinko ma pobozká na čelo, spraví krížik ako vždy pred spaním, keď som bola malá a odovdzá môjmu mužovi.
Jedna z mojich družičiek prečíta krásne litánie z Bibie, kňaz porozpráva poučnú, milú kázeň a my si prísaháme vernoť a lásku až kým nás smrť nerozdelí.
Ako to už občas býva s deťmi, Nelka pár krát predviedla jej hlasivky, najmä keď hral orgán, čo nás prinútilo mať ju chvíľkami pri sebe. A boli sme radi!
Ale každopádne bola tou najkrajšou malou nevestou!
Po tom, ako sme dvomi prstami prísahali na kríži, vymenili si obrúčky a spečatili to bozkom, nás vyhlásili za manžela a manželku.
Úžasný pán farár J.V. nás uličkou katedrály odprevadil a všetci zúčastnení vytvorili koridor a ja som vedela, že toto je jeden z najkrajších životných pocitov, ktoré sa neopakujú.
Kiežby tá chvíľa, trvala dlhšie. Ale ja viem, že si ju budem pamätať.
Komentáre