Na začiatku poviem len, že tento článok je o mojej skúsenosti. Každý pôrod je iný a v podstate každý jeden je krásny a teda aj môj. Každý, ktorý končí narodením zdravého bábätka a šťastnej, zdravej aj keď ubolenej maminky. Je naozaj výnimočné a neopísateľne krásne porodiť si dieťa akýmkoľvek spôsobom. totiž aj cisársky rez je pôrod! To, čo dokáže ženské telo je výnimočné. Totiž len my ženy máme ten dar vynosiť a porodiť si to šťastie ktoré nám zmení život a každá jedna maminka by si mala túto skutočnoť vážiť.
Moje dni v pôrodnici boli dlhé, ležala som na rizikovom oddelení 3 dni a Nelke sa na svet vôbec nechcelo. Nespomínam si na tieto dni ako zrovna na šťastné. Bruško bolo už tak veľké a miesta v ňom bolo málo. Niekoľko krát denne mi robili vyšetrenia rôzny doktori z ktorých som odchádzala s plačom (od bolesti) no sestričky boli neskutočné. Milé, empatické, vždy ma držali za ruku a učili ma predýchať tú bolesť. Na druhý deň ráno mi vložili 4 gélové tyčinky (na otvorenie krčka maternice, pretože vôbec nebol "pripravený") a verím tomu že každá mamička ktorej tieto tyčinky vkladali mi dá za pravdu že tá bolesť je fakt neskutočná (samozrejme to stále bolo nič oproti tomu čo ma čakalo). Po 24 hodinách mi ich vybrali a vložili vyvolávaciu tabletu, ktorá nezabrala, Nelke je ešte stále lepšie v brušku a na svet sa nepýta. Tak na druhý deň mi vkladajú druhú tabletu ktorá má vyvolať pôrod. Otvorená som stále len na 2 cm. Pásy ukazujú prvé skutocné kontrakcie a ja začínam cítiť prvé mierne bolesti. Nelka je v brušku v poriadku ale je pokojná ako dávno pred tým nebola. Je 9 hodín ráno a ja idem dole s pomocou sestričiek so všetkými vecami na čakačku. To je miestnosť, kde sa čaká až na tretiu dobu pôrodnú. Tu mi spravia klistír a práve pri ňom mi začínajú prvé silné bolesti. Klistír bol pre mňa ako pre mnohé ženy jeden veľký strašiak ale potom som pochopila že to vlastne nič nebolo a moja obava bola zbytočná. Ležím na posteli, predýchavam každú kontrakciu, snažím sa byť maximálne pokojná, usmievať sa na sestričky a čakám na Maťa ktorý je na ceste. Prišiel v nohaviciach a košeli a mne sa tak nejak uľavilo že ho vidím a že mám v niekom obrovskú oporu. Drží ma za ruku, hladká po vlasoch a ja sa cítim v maximálnom bezpečí. Bolo 11 hodín a ja mám už šialené bolesti, vyzliekam sa z ich košele (kusu látky v rozparkom v strede až po koniec brucha) a idem do sprchy v ktorej bola fit lopta na ktorej som si hopkala, mám pocit celú večnosť a Maťko mi striekal vodu striedavo na brucho s kríže. Trasiem sa od zimy a idem vyškriabať tie sto ročné obkladačky ktoré boli v tej sprche.Pri každom nástupe kontrakcie ktoré boli každé dve-tri minúty som chytila Maťovi ruku a trieskala ňou o tie hnusné obkladačky ale on to chápal a nechal ma. Sprcha je miesto kde som strávila naozaj snáď trištvrte pôrodu. Čas bol jedna z vecí ktoré som vôbec nevnímala. Teda aspoň zatiaľ... Každý jeden krok pre mňa prestavoval takú bolesť a kamošky ktoré mi radili že je najlepšie kontrakcie prechodiť by som v tej chvíli poslala asi do riti :D Pre mňa bola jediným útočiskom sprcha, no a ramená môjho muža. Je 12 hodín a opäť ma idú vyšetrovať. Rozhodnú sa mi prepichnúť vodu (vraj pre urýchlenie pôrodu), čo sa im podarí na prvý krát, vďakabohu, pretože keď som videla ten nástroj ktorý drží pani doktorka v ruke, okamžite mi stekajú slzy po tvári. Bolelo to, ale nie tak, ako som si myslela pri pohľade na ten nástroj. Cítim ako mi okamžite steká teplá voda po nohách. Mám strach. Čím ďalej väčší. Idem späť na čakačku, kde ma čaká Maťko. Teraz prichádzajú ešte silnejšie bolesti ktoré ale stále snažím zvládať. Už teraz to nejde zvládať... no epidurálku odmietam. Kontrakcie sú stále silnejšie a doba medzi nimi sa skracuje. Začínam plakať. Maťo ma drží a snaží sa ma upokojovať. Stále chodím do sprchy a von len na vyšetrenie. Každé jedno neuveriteľne bolí. Stále som otvorená len na 4 cm. Znova po niekoľký krát sa ma pýtajú na epidurálku a ja si ju prosím. Moc si ju prosím. Podpisujem papiere a idem do miestnosti k anesteziologičke. Tam musím byť maximálne sústredená a nehýbať sa. Je to náročné ale predstavujem si to, že tá bolesť ustúpi. Zavedú mi ihlu do chrbtice ktorá tam zostáva až do konca pôrodu. Hneď po pichnutí epidurálky sa mi točí hlava. Nič nevidím no nemám strach. Odvezú ma naspäť.Chvíľku oddychujem, no naozaj len chvíľku. Po pol hodine epidurálka prestáva pôsobiť a mne prichádzajú opäť tie silné bolesti. Prechádzam na sálu. Tu mi hneď pichajú oxitocín ( hormón. ktorý urýchluje pôrod ale zároveň zosilňuje kontrakcie). V tej chvíli som si ešte naivne myslela že už horšie to byť nemôže. Mýlila som sa a veľmi rýchlo som pochopila že ešte len prichádza to najťažšie. Plačem a kričím snáď na celú nemocnicu. Naši, Maťovi rodičia aj krstný malej čakajú vonku. Počujú každé jedno slovo či môj krik. Ja som to síce nevedela ale aj tak by mi to bolo jedno. Som vyčerpaná a smädná ako nikdy. Tu už sledujem hodiny ktoré sú oproti mne. Maťko mi stojí po pravej ruke a ja ho držím pevne, najviac ako to ide. Kontrakcie sú každých 50 sekúnd, sú silné a dlhé. Maťko kontroluje monitor ktorý ukazuje kedy kontrakcia príde a kedy ustupuje. Vždy ma upozorní aby som bola pripravená. "Už" som otvorená na 6 cm, no stále je to málo. Hodiny idú tak rýchlo. Už mám len posledné sily. Musia mi dať kyslík, ten si nevládzem držať sama, tak mi ho drží Maťo, druhou rukou mi drží hlavu vpredu. Nestíham si všimnúť kedy sa vymenila smena až kým som uvidela na Maťovi že je veľmi nervózny. Sestričky sedia na stoličkách oproti mojim vyloženým nohám a Maťo robí snáď aj pôrodnú asistentku. Drží mi kyslík, hlavu, ruku a neskôr aj misku do ktorej niekoľko krát zvraciam. Prejde niekoľko hodín a pôrod nepokračuje, teda okrem bolesti... Nelka dostatočne neklesá a ja si pýtam ďalšiu epidurálku, ktorá nezaberá. Bohužiaľ ani ja 5 minút. Už strácam sily aj plakať či kričať. Prestávam vnímať čo sa okolo mňa deje iba ležím a kontrakcie prichádzajú a odchádzajú. Z posledných síl zo mňa vychádza hlások. Doktor sa ma už niekoľký krát pýta či to zvládnem alebo ma odvezú na cisársky. Za každým zásadne odmietam a statočne hovorím že to zvládnem. Prejde ďalšia hodina a pokladá mi tú istú otázku a ja už nedokážem nesúhlasiť. Prestávam vnímať a reagovať. Cestu na sálu si vôbec nepamätám a ani sálu v ktorej ma operovali. Vraj to netrvalo dlho. Ja som bohužiaľ dostala celkovú anestézu takže na sále nebol ani Maťko. Čakal vedľa a bál sa o nás. Nakoniec bol on ten, kto uvidel Nelku ako prvú. Prvý ju držal v náruči a prvý plakal nad jej bezbranným maličkým voňavým telíčkom. Bol tak pyšný a obavy o nás vystriedala neopísateľná radosť. Mňa previezli na izbu a zatiaľ som spala po narkóze. Nelku odviezli na novorodenecké oddelenie. V noci sa preberám a prvé čo vidím je moja dcérka Nelka, zabalená v perinke. Spinká a je tak maličká. Plačem až sa zachádzam. Pýtam si ju okamžite na ruky. Moje prvé otázky sú či je zdravá. Je! Koľko váži a meria? 3120 g a 49 cm, odpovedá sestrička ktorá mi ju priniesla. Som tak dojatá, pyšná a šťastná. Nič ma v tej chvíli nebolí. Okamžite zabúdam na všetko čo sa stalo. Vidím tú krásnu tváričku a čudujem sa. Veď ona nie je ani pokrčená, je tak nádherná a maličká. Na druhý deň prišiel za nami Maťko, Nelku som mala pri sebe a prvý krát sme boli všetci traja spolu. Hneď ako som ho uvidela som plakala ako malá. Spravil pre mňa tak veľa. bol mi takou oporou a ja som si uvedomila že toto je moment kedy sa naša láska posunula na inú úroveň. Bola silnejšia ako kedykoľvek pred tým.. <3
Moje dni v pôrodnici boli dlhé, ležala som na rizikovom oddelení 3 dni a Nelke sa na svet vôbec nechcelo. Nespomínam si na tieto dni ako zrovna na šťastné. Bruško bolo už tak veľké a miesta v ňom bolo málo. Niekoľko krát denne mi robili vyšetrenia rôzny doktori z ktorých som odchádzala s plačom (od bolesti) no sestričky boli neskutočné. Milé, empatické, vždy ma držali za ruku a učili ma predýchať tú bolesť. Na druhý deň ráno mi vložili 4 gélové tyčinky (na otvorenie krčka maternice, pretože vôbec nebol "pripravený") a verím tomu že každá mamička ktorej tieto tyčinky vkladali mi dá za pravdu že tá bolesť je fakt neskutočná (samozrejme to stále bolo nič oproti tomu čo ma čakalo). Po 24 hodinách mi ich vybrali a vložili vyvolávaciu tabletu, ktorá nezabrala, Nelke je ešte stále lepšie v brušku a na svet sa nepýta. Tak na druhý deň mi vkladajú druhú tabletu ktorá má vyvolať pôrod. Otvorená som stále len na 2 cm. Pásy ukazujú prvé skutocné kontrakcie a ja začínam cítiť prvé mierne bolesti. Nelka je v brušku v poriadku ale je pokojná ako dávno pred tým nebola. Je 9 hodín ráno a ja idem dole s pomocou sestričiek so všetkými vecami na čakačku. To je miestnosť, kde sa čaká až na tretiu dobu pôrodnú. Tu mi spravia klistír a práve pri ňom mi začínajú prvé silné bolesti. Klistír bol pre mňa ako pre mnohé ženy jeden veľký strašiak ale potom som pochopila že to vlastne nič nebolo a moja obava bola zbytočná. Ležím na posteli, predýchavam každú kontrakciu, snažím sa byť maximálne pokojná, usmievať sa na sestričky a čakám na Maťa ktorý je na ceste. Prišiel v nohaviciach a košeli a mne sa tak nejak uľavilo že ho vidím a že mám v niekom obrovskú oporu. Drží ma za ruku, hladká po vlasoch a ja sa cítim v maximálnom bezpečí. Bolo 11 hodín a ja mám už šialené bolesti, vyzliekam sa z ich košele (kusu látky v rozparkom v strede až po koniec brucha) a idem do sprchy v ktorej bola fit lopta na ktorej som si hopkala, mám pocit celú večnosť a Maťko mi striekal vodu striedavo na brucho s kríže. Trasiem sa od zimy a idem vyškriabať tie sto ročné obkladačky ktoré boli v tej sprche.Pri každom nástupe kontrakcie ktoré boli každé dve-tri minúty som chytila Maťovi ruku a trieskala ňou o tie hnusné obkladačky ale on to chápal a nechal ma. Sprcha je miesto kde som strávila naozaj snáď trištvrte pôrodu. Čas bol jedna z vecí ktoré som vôbec nevnímala. Teda aspoň zatiaľ... Každý jeden krok pre mňa prestavoval takú bolesť a kamošky ktoré mi radili že je najlepšie kontrakcie prechodiť by som v tej chvíli poslala asi do riti :D Pre mňa bola jediným útočiskom sprcha, no a ramená môjho muža. Je 12 hodín a opäť ma idú vyšetrovať. Rozhodnú sa mi prepichnúť vodu (vraj pre urýchlenie pôrodu), čo sa im podarí na prvý krát, vďakabohu, pretože keď som videla ten nástroj ktorý drží pani doktorka v ruke, okamžite mi stekajú slzy po tvári. Bolelo to, ale nie tak, ako som si myslela pri pohľade na ten nástroj. Cítim ako mi okamžite steká teplá voda po nohách. Mám strach. Čím ďalej väčší. Idem späť na čakačku, kde ma čaká Maťko. Teraz prichádzajú ešte silnejšie bolesti ktoré ale stále snažím zvládať. Už teraz to nejde zvládať... no epidurálku odmietam. Kontrakcie sú stále silnejšie a doba medzi nimi sa skracuje. Začínam plakať. Maťo ma drží a snaží sa ma upokojovať. Stále chodím do sprchy a von len na vyšetrenie. Každé jedno neuveriteľne bolí. Stále som otvorená len na 4 cm. Znova po niekoľký krát sa ma pýtajú na epidurálku a ja si ju prosím. Moc si ju prosím. Podpisujem papiere a idem do miestnosti k anesteziologičke. Tam musím byť maximálne sústredená a nehýbať sa. Je to náročné ale predstavujem si to, že tá bolesť ustúpi. Zavedú mi ihlu do chrbtice ktorá tam zostáva až do konca pôrodu. Hneď po pichnutí epidurálky sa mi točí hlava. Nič nevidím no nemám strach. Odvezú ma naspäť.Chvíľku oddychujem, no naozaj len chvíľku. Po pol hodine epidurálka prestáva pôsobiť a mne prichádzajú opäť tie silné bolesti. Prechádzam na sálu. Tu mi hneď pichajú oxitocín ( hormón. ktorý urýchluje pôrod ale zároveň zosilňuje kontrakcie). V tej chvíli som si ešte naivne myslela že už horšie to byť nemôže. Mýlila som sa a veľmi rýchlo som pochopila že ešte len prichádza to najťažšie. Plačem a kričím snáď na celú nemocnicu. Naši, Maťovi rodičia aj krstný malej čakajú vonku. Počujú každé jedno slovo či môj krik. Ja som to síce nevedela ale aj tak by mi to bolo jedno. Som vyčerpaná a smädná ako nikdy. Tu už sledujem hodiny ktoré sú oproti mne. Maťko mi stojí po pravej ruke a ja ho držím pevne, najviac ako to ide. Kontrakcie sú každých 50 sekúnd, sú silné a dlhé. Maťko kontroluje monitor ktorý ukazuje kedy kontrakcia príde a kedy ustupuje. Vždy ma upozorní aby som bola pripravená. "Už" som otvorená na 6 cm, no stále je to málo. Hodiny idú tak rýchlo. Už mám len posledné sily. Musia mi dať kyslík, ten si nevládzem držať sama, tak mi ho drží Maťo, druhou rukou mi drží hlavu vpredu. Nestíham si všimnúť kedy sa vymenila smena až kým som uvidela na Maťovi že je veľmi nervózny. Sestričky sedia na stoličkách oproti mojim vyloženým nohám a Maťo robí snáď aj pôrodnú asistentku. Drží mi kyslík, hlavu, ruku a neskôr aj misku do ktorej niekoľko krát zvraciam. Prejde niekoľko hodín a pôrod nepokračuje, teda okrem bolesti... Nelka dostatočne neklesá a ja si pýtam ďalšiu epidurálku, ktorá nezaberá. Bohužiaľ ani ja 5 minút. Už strácam sily aj plakať či kričať. Prestávam vnímať čo sa okolo mňa deje iba ležím a kontrakcie prichádzajú a odchádzajú. Z posledných síl zo mňa vychádza hlások. Doktor sa ma už niekoľký krát pýta či to zvládnem alebo ma odvezú na cisársky. Za každým zásadne odmietam a statočne hovorím že to zvládnem. Prejde ďalšia hodina a pokladá mi tú istú otázku a ja už nedokážem nesúhlasiť. Prestávam vnímať a reagovať. Cestu na sálu si vôbec nepamätám a ani sálu v ktorej ma operovali. Vraj to netrvalo dlho. Ja som bohužiaľ dostala celkovú anestézu takže na sále nebol ani Maťko. Čakal vedľa a bál sa o nás. Nakoniec bol on ten, kto uvidel Nelku ako prvú. Prvý ju držal v náruči a prvý plakal nad jej bezbranným maličkým voňavým telíčkom. Bol tak pyšný a obavy o nás vystriedala neopísateľná radosť. Mňa previezli na izbu a zatiaľ som spala po narkóze. Nelku odviezli na novorodenecké oddelenie. V noci sa preberám a prvé čo vidím je moja dcérka Nelka, zabalená v perinke. Spinká a je tak maličká. Plačem až sa zachádzam. Pýtam si ju okamžite na ruky. Moje prvé otázky sú či je zdravá. Je! Koľko váži a meria? 3120 g a 49 cm, odpovedá sestrička ktorá mi ju priniesla. Som tak dojatá, pyšná a šťastná. Nič ma v tej chvíli nebolí. Okamžite zabúdam na všetko čo sa stalo. Vidím tú krásnu tváričku a čudujem sa. Veď ona nie je ani pokrčená, je tak nádherná a maličká. Na druhý deň prišiel za nami Maťko, Nelku som mala pri sebe a prvý krát sme boli všetci traja spolu. Hneď ako som ho uvidela som plakala ako malá. Spravil pre mňa tak veľa. bol mi takou oporou a ja som si uvedomila že toto je moment kedy sa naša láska posunula na inú úroveň. Bola silnejšia ako kedykoľvek pred tým.. <3
Komentáre