Náš prvý rok s Nelinkou

Určite mi dá nejedna maminka za pravdu keď poviem, že zo začiatku to bolo náročné, u mňa sa o to postarali najmä hormóny! 😁

Nie len že ma rozplakala každá reklama, relácia ako reflex, v siedmom nebi a celkovo všetko kde ľudia pomáhali ľuďom či deťom som obchádzala z ďaleka. Ja som totiž revala aj pri reklame na pampersky 🤦‍♀️ 

Proste sa so mnou jednoznačne prvé mesiace nedalo vydržať. Týmto pozdravujem najmä môjho muža a moju rodinu 😁 

A teraz vážne, pre mňa bola Nelka vytúženým bábätkom. Vždy som chcela byť mladá maminka a vďaka bohu aj ňou som. Od prvého momentu ako som ju zbadala som sa veľmi zmenila. Moje názory boli zrazu celkom iné, pohľad na život a na každú jednu mamu. Zrazu som obdivovala ženy. Cítila som obrovskú zodpovednosť a strach o to maličké stvorenie v perinke. 

Prvé mesiace boli náročné asi len z pohľadu dojčenia. To mi robilo veľké problémy. Začínajúci zápal, extrémna bolesť a všetky tie rady k ničomu. Nám totiž pomohol len čas a teda neustále prikladanie ( no a ja som si musela zvyknúť na tu nechutnú bolesť) ale vtedy som si povedala že toto jednoducho nevzdám a musím to prekonať. Po pár týždňoch bolesť prešla a ja som bola vďačná že som vydržala a začala si to naplno užívať. Nočné vstávanie, celodenná starostlivosť a život zmenený o 180 stupňov mi vôbec nevadil, teda prispôsobila som sa a zvykla som si na to takmer hneď. Nebol totiž deň, kedy by som neďakovala bohu za to čo mi dal. 

Niekto si môže ťukať na čelo že tej ženskej už šibe... Ale toto som ja. Ja som bola pre toto stvorená. Užívam si každý jeden deň s ňou a mojim mužom. Toto je pre mňa zmysel života, byť mamou. 

Prvé tri mesiace boli náročné naozaj asi len kvôli hormónom, inak bola Nelinka naozaj dobručké bábätko... teda mám pocit, že do roku bola naozaj dobručká. Až na to že sme sa ešte nevyspali a dokáže sa zobudiť aj 10x za noc 😤. Každopádne verím že to raz príde🙏🏻 

Asi viaceré viete, že milujeme prechádzky. Milujeme ich od tej úplne prvej, ktorá trvala síce asi 10 minút keďze sme prišli z porodnice v decembri. Prechodili sme denne a niekedy aj 10-15 km, Nelka vydržala spinkať aj 3 hodiny a ja som aspoň ľahšie zhodila popôrodného kilá (ľahšie neznamená ľahko 😅). 

Kým bola maličké bábätko milovala som ju ovoniavať a pestovať, asi ako každá mama. Vôbec mi nevadilo že si zvykla byť na rukách, bolo mi to úplne jedno a teraz to vôbec neľutujem a ani mi nevadí že sa dlho tak uspavala. My sme si tým naplnili potreby a teraz si tak rada na to spomeniem a som vďačná že to bolo tak a nie inak. No čím bola Nelka väčšia, boli dni s ňou veselšie, krajšie... vyhrali sme sa, zabávali, jašili a ona všetko viac vnímala. V lete sme si robili kúpalisko v strede obývačky (mali sme bazén so strechou.. áno v obývačke), denne sme chodili na piknik do obľúbeného parku, spolu sme sa hojdali na veľkej hojdačke, čítali si knižky a učili sa papať. Aj keby akokoľvek chcem povedať, ktoré obdobie bolo za ten rok najkrajšie, tak nemôžem. Pretože každý jeden mesiac, týždeň či deň bol výnimočný a krásny. Každý sme si spravili jedinečný. A vďaka bohu si dnes hovorím že by som nič nezmenila a ani nič neľutujem.

Nehovorím že si môj muž niekoľko krát nevypočul môj plač zo zúfalstva ráno po prebdenej noci so zámerom pospať si ešte aspoň pól hodinu 😂 ale skutočne bol tento čas, strávený s našou dcérkou ten najkrajší!