Pôrod Sárky- Cisársky rez

Píše sa tretí október a je jedna hodina poobede. S manželom a taškami prichádzame do pôrodnice v Ružinove v Bratislave. Môj doktor nemá službu a mňa hospitalizovali na pôrodnícke oddelenie, na izbu s mamičkou Kristínou a jej chlapčekom.

Celý ten večer som premýšľala a nemohla zaspať. V hlave som mala milión myšlienok a všetky smerovali na Nelku a Sárku. Mala som obrovský strach a cítila som veľký smútok. Hormóny??

Radšej hoďme vinu na ne! Ak by som Kristínu nemala na izbe, isto by som revala až do rána. Hormóny!

Je ráno. 4 október. Hneď ako som vstala, išla som do sprchy a prepadla ma veľká túžba. Vedela som, že dnes je ten deň, kedy sa mi narodí moje vytúžené dievčatko. Mala som radosť a bola som šťastná. Nevedela som sa už dočkať toho momentu, kedy si k nej privoniam. 

Keďže v nemocniciach sa vstáva naozaj zavčasu, prišlo mi to ako večnosť. Nevedela som, kedy presne budem rodiť, až kým nezaklopala sestrička. 

Vraví mi, že okolo 10 mám byť nachystaná. Okamžite volám manželovi aby prišiel a čakal so mnou. 

Je niečo po 10 a prichádzame na chodbu, kde vykonávajú sekcie. Dali mi vypiť nejakú slanú vodu a čakáme primára. Sedíme na lavičke a Martin sa snaží ma rozosmievať. Vidí však slzy v mojich očiach. Silno ma objíma a stíhame ešte jednu selfie na pamiatku.

Vidíme prichádzať primára a ja dávam foťák manželovi s rýchlymi inštrukciami aby mohol Sárinku odfotiť hneď ako mu ju dajú.

Volajú ma na sálu kde sa mam celá vyzliecť a podávajú mi akúsi plachtu. Je tam kopec ľudí a ja sa cítim zvláštne. Anesteziologička sa ma pýta rôzne otázky a ja sedím na operačnom stole. Mám sa prehnúť a snaží sa mi nahmatať stavec. Najprv mi však pichla injekciu na umŕtvenie. Hneď ako zaberie sa mi snaží zaviesť hadičku, ktorou mi pôjde anestéza. Keďže som niečo podobné zažila pri podávaní epidurálky, nebola o nijaká hrozná bolesť. Ale moje telo sa triaslo tak veľmi...Ten strach, nejde vysvetliť.

Po zavedení ma položia a každý si robí svoju prácu. Niekto dezinfikuje nástroje, niekto mňa, niekto mi zavádza cievku, pani anesteziologička mi dáva prísavky na prsia a náprstok na meranie pulzu a tlakomer. Všetci medzi sebou komunikujú a bavia sa akoby sedeli na káve. Ja sa snažím ukludniť si myseľ, no bez úspechu.

Po všetkých predoperačných úkonoch začína pán doktor rezať a snaží sa všetko komentovať. Ja bohužiaľ/chvalabohu nič nevidím avšak snažím sa si to všetko predstaviť a to je možno ešte horšie.

Rozpráva o všetkých tých vrstvách brucha ktoré práve narezal a ja si len predstavujem že som každou minútou bližšie a bližšie k svojej dcérke. 

A je to tu.

 Pán doktor vyberá Sárku z bruška. Cítim, akoby ju ťahal z pod rebier. Trochu so mnou trasie než ju vyberie. Drží ju pod pazuškami a ukazuje mi ju cez plachtu.

 Holú, špinavú, prenádhernú!

 Plače. Vyzerá úplne rovnako ako Nelka a ja tomu nemôžem uveriť. Stala som sa po druhý krát mamou. Plačem, až sa zajakávam a mám chuť kričať. Moje srdce bije tak rýchlo že ho cítim po celom tele. Trasiem sa a chvejem ako prisahám nikdy pred tým v mojom živote. Neviem to zastaviť ani sa upokojiť.

Pani anesteziologička mi však prízvukuje aby som sa upokojila a pichá mi injekciu. Môj tlak a pulz sú príliš vysoko nad hranicou. Okamžite mi ju prikladajú k tvári a ja plačem až kričím a bozkávam ju všade kam dočiahnem. Nech by som zažila ešte čokoľvek, nič pre mňa nebude tak silné ako bolo toto.

 Medzi tým ako ju odnášajú skontrolovať a dať tatinovi ma pán primár zašíva.

 A za úplne najintenzívnejší moment považujem práve tento- Sárinku priniesli v plienočke a opäť mi ju pritisli k tvári. Veľmi plačkala a hneď ako som na ňu prehovorila prestala, v tej chvíli prestala plačkať a počúvala môj hlas. Šepot, ktorým som sa jej prihovárala popri tom, ako som ju bozkávala. 

Slzy sa mi kotúľali po tvári a ja som sa cítila úplná. Pochopila som, že aj napriek tomu, že som bola šťastnou mamou jedného dievčatka. Chýbala mi ona. Chýbala mi k tomu, aby som sa stala úplnou. Aby naša rodina bola úplná. Ona tým momentom nádherne vyplnila kúsok prázdna v nás.

Pani anesteziologička videla, že manžel má so sebou foťák a vzala ho so sebou na sálu, za čo budem vďačná snáď do konca života. Za spomienku, akou je táto.

A od tej chvíle sme boli už len spolu.

Pri prevoze na izbu ma stihla vybozkávať dojatá maminka a tatinko ktorí sa rovnako ako pri narodení Nelky nedokázali zdržať sĺz, ktoré už k nám nejak prirodzene v podobných chvíľach patria.

 Prvý deň, mohol byť manžel s nami na izbe, kým ja som ležala.

Postavili ma po 12 hodinách a úprimne? Nebolo to vôbec také hrozné ako pri Nelke. Hej, bolí to ako šľak ale nič, čo by sme my, ženy nezvládli. Osprchovala som sa a snažila som sa každú chvíľu, kedy som sa na to cítila vstávať a chodiť. Aj keď to bolo len pár veľmi veľmi náročných a bolestivých krokov do kúpelne a späť. Bola som na seba nesmierne pyšná. Na to všetko, čo som opäť zvládla. Na to, čo zvládlo moje telo a moja psychika. Nápor emócií a bolesti ktoré táto cesta so sebou nesie. 

Sárku som si vypýtala hneď na druhý deň a takmer stále som ju mala pri sebe.

 Ale za pomoci veľmi ochotných a milých sestričiek, ktoré mi ju pomáhali prebaľovať keďže ja som to ešte nedokázala.

 Na druhý deň po Sárkinom narodení som zostala po prepustení Kristíny na izbe sama.

Nie však na dlho a v noci prišla Miška. Nádherná a milá žena, maminka dvoch detí s ktorou som v kontakte do dnes. 

Nikdy nevieš kde stretneš dušu, ktorá ladí s tou tvojou. 

V nedeľu šiesteho októbra mi prišla najkrajšia návšteva. Moja Nelinka a nech som sa akokoľvek snažila neplakať, nešlo to. Hneď ako som ju zbadala som ju vystískala ako nikdy a nepustila ju z rúk. Od prvého momentu ako sa baby stretli som vedela ako veľmi ju Nelka bude chrániť. Ani náznak žiarlivosti. Skôr som mala pocit akoby ju chcela od prvého momentu chrániť a strážiť a ono je to tak dodnes. Neustále ju hladkala a na chvíľku aj popestovala. Boli to tie najdojímavejšie okamihy pre mňa ako mamu. Pyšnú na svoje dve baby.

Siedmeho októbra nás po všetkých vyšetreniach pustili zdravé domov. 

O zotavovaní, kojení a prvých dňoch zase niekedy inokedy..

Verím, že sa Vám môj krátky ale za to otvorený príbeh môjho druhého pôrodu páčil a budem veľmi vďačná za každú spätnú väzbu. 

S pozdravom Naty, Nely a Sára.